čo je nové?   slovník, písmeno A   aminotransaminázy

Aminotranferázy

Stručne

Aminotransferázy alebo transaminázy sú skupinou enzýmov, ktoré katalyzujú vzájomnú premenu prevažne aminokyselín tak, že  prenesú aminoskupinu z jedného substrátu na druhý. Pre liečiteľskú prax sú dôležité dva enzýmy z tejto skupiny 

• Aspartátaminotransferáza →AST
• Alanínaminotransferáza →ALT

Charakteristiku jednotlivých enzýmov určuje špecifickú aminokyselinu, ktorá slúži ako ďalší donor aminoskupiny. V reakcii AST je to aspartát; pre ALT je to alanín.

Menej stručne

Aminotransferázy sa posieľajú na metabolizme proteínov a glukoneogenéze tým, že katalyzujú redistribúciu dusíka medzi aminokyselinami a zodpovedajúcimi oxokyselinami.

Tkanivová aktivita pre AST je pri klesajúcej koncentrácii nasledovná: srdce, pečeň, kostrové svalstvo, obličky, pankreas, slezina, pľúca a erytrocyty. Boli identifikované dve odlišné formy: cytoplazmatický alebo rozpustný izoenzým a mitochondriálna izoforma avšak ich hodnoty pre nás nemajú žiadny význam.

Distribúcia a relatívna tkanivová koncentrácia ALT je podobná, ale podstatne odlišná. Najvyššia aktivita sa nachádza v pečeni, nasledujú obličky, myokard, kostrové svalstvo, pankreas, slezina, pľúca a erytrocyty. Aktivita ALT sa nachádza v cytosóle; orgánovo alebo organelovo špecifické izoenzýmy sa nepreukázali. Koncentrácia ALT v cytoplazme pečeňových buniek je porovnateľná s AST; avšak mitochondriálna izoforma ALT sa nenašla. Vo všetkých ostatných tkanivách je aktivita ALT výrazne nižšia ako AST.

Význam hladín AST a ALT

Významom hladín oboch spomínaných enzýmov sa venujeme pri každom z nich osobitne. Pre oživenie pamäti → pomáhajú nám pri diferenciálnej  diagnostike ochorenia pečene. Poškodenie pečeňových buniek sa prejavuje zvýšenou aktivitou sérových transamináz pred objavením sa klinických symptómov a znakov → napr.  žltačka a pod. Porovnateľné zvýšenia AST aj ALT sú vysoko charakteristické pre akútnu vírusovú, toxickú alebo neetanolom vyvolanú hepatitídu. Predpokladá sa, že podobné hladiny sérových transamináz pri týchto stavoch sú spôsobené bunkovým uvoľňovaním iba cytoplazmatických enzýmov spojených s reverzibilným poškodením pečeňových buniek. Pri chronickej hepatitíde a cirhóze sú hladiny AST v sére vyššie ako ALT; to môže odrážať nekrózu pečeňových buniek s uvoľňovaním mitochondriálneho AST. Pri alkoholovej hepatitíde je AST výraznejšie zvýšená ako ALT.

Cholestatické lézie spojené s intrahepatálnymi alebo posthepatálnymi ochoreniami sa prejavujú miernym zvýšením transamináz, pričom AST zvyčajne prevyšuje ALT. Za týchto podmienok je zvýšenie sérovej alkalickej fosfatázy (ALP) a gama glutamyltransferázy (GGT) dramatickejšie.

Keďže aminotransaminázy sú vo svojej bunkovej distribúcii všadeprítomné, pri rôznych nehepatobiliárnych poruchách sa môže vyskytnúť zvýšenie séra. Zvýšenia presahujúce 10 až 20-násobok referenčnej hodnoty sú však pri absencii poškodenia pečeňových buniek nezvyčajné. Pretože koncentrácia ALT je výrazne nižšia ako AST vo všetkých bunkách okrem pečeňového cytosólu, zvýšenie ALT v sére je menej časté pri nehepatálnych poruchách. Po infarkte myokardu sa aktivita AST neustále zvyšuje; ALT je spojená s pasívnym prekrvením pečene. Sérová aktivita AST a len občas ALT sa zvyšuje pri zápalových ochoreniach kostrového svalstva a progresívnej svalovej dystrofii.

Meranie aktivity ALT v sére sa bežne používa na skríning darcov krvi s rizikom prenosu hepatitídy.