Ríbezľa čierna je ker z čelade egrešovité (grossulariaceae). Dosahuje výšku od 1 do 2 metrov, má stopkovité, trojlaločnaté až päťlaločnaté, hrubo pílkovité listy, porastené chĺpkami. Kvety sú päťpočetné: majú spodný semenník, na ktorom je zvončekovitá čiaška s piatimi kališnými, naspäť ohnutými lístkami, d'alej päť žltých až červenkastých korunných lupienkov a päť tyčiniek. Plody sú známe čierne bobule.
Čierne ríbezle sú bohatým zdrojom nielen vitamínu C (zo 100 g čiernych ríbezlí ľudské telo získa až 30 mg vit. C), ale i vitamínu P a z hľadiska obsahu bioaktívnych flavonoidov ich predstihujú iba černica, maliny, šípky a plody rakytníka. Obsahujú pektíny a významné množstvo resveratrolu. Čierne ríbezle radíme medzi rastlinné antioxidanty. Charakteristickú vôňu dávajú bobuliam a listom čiernych ríbezlí niektoré zložky, hlavne éterické oleje. Čierne ríbezle sa vyskytujú divoko, ale liečivú surovinu získavame len z pestovaných kríkov. Čierne ríbezle pôsobia močopudne a potopudne, proti hnilobe, proti artritíde, hnačke, skorbutu a posilňujú žalúdok. Vďaka obsiahnutým antioxidantom sú prevenciou voči demencii a starnutiu buniek, tkanív, orgánov a organizmu. Komplex flavonoidov s účinkom na cievy označovaný nesprávne ako vitamín P, má (najmä v kombinácii s obsiahnutým či dodaným vitamínom C) ochranný vplyv na bunky, orgány, cievy a zvýšenie hladiny antioxidantov. Bioaktívne flavonoidy pôsobia s obsiahnutým aj dodaným vitamínom C väčšinou synergicky. Komplex prírodných flavonoidov s dodaným vitamínom C označujeme niekedy ako C-komplex. Sušené plody sú cennou súčasťou ovocných čajov. Obsiahnuté pektíny sú pomocou pri boji s rakovinou. List je pre príjemnú arómu a jemné liečivé pôsobenie cennou súčasťou domácich (celoročných) i liečivých bylinných čajových zmesí. List je napríklad súčasťou čajov na liečbu močových ciest.
Prvé záznamy o čiernych ríbezliach pochádzajú z gréckeho prístavu Korint, v ktorom sa prekladali suroviny z lodí prichádzajúcich zo Sýrie. V jednom zo skladov boli uložené amfory s niečim čo by sa mohlo podobať na dnešný lekvár. Sýrčania totiž vedeli, že dlhodobým varením, čiže odparovaním vody z ovocia toto vlastne konzervovali a získavali tak čas potrebný na uskladnenie. Keďže skladník netušil, čo v amforách je, zapísal to ako zápis - 180 amfor pre Anglicko v prístave Korint. No a angličania tomu dali názov Currant. Dnešné latinské pomenovanie vychádza z názvu mesta Ribes. No a z latinského Ribes vzniklo aj slovenské druhové pomenovanie ríbezľa. Novodobá história čiernych ríbezlí sa začína písať v Anglicku, ktoré je dnes najväčším pestovateľom v Európe a odkiaľ sa sadenice dostali do Ameriky. Zaujímavé je, že v roku 1910 ju kongres zakázal pestovať zákonom, pretože čierna ríbezľa bola a aj je prenášačom plesne, ktorá vážne poškodzuje porasty borovice bielej, veľmi dôležitej suroviny pre stavebný a drevospracujúci priemysel. Američania dodnes nevedia, čo je to čierna ríbezľa a ako chutí. Veľmi podobný osud ako čierna ríbezľa má v Amerike aj konope siate, ktorú tiež kongres zakázal zákonom. Hlavným dôvodom boli omamujúce účinky THC na ľudí. Ako to už však býva, pravda je niekde inde. Kampaň proti konope začal v Spojených štátoch koncern (na jeho názov si nespomeniem), ktorý vynašiel technológiu výroby veľmi pevnej umelej hmoty na báze ropných derivátov, ktorú si pamätníci pmätajú pod názvom bakelit. Dovtedy sa podobná hmota vyrábala z vylisovanej vňate konope. Koncern tak odstránil vážneho konkurenta a bakelitové výrobky zaplavili doslova celý svet.